Prichádza Veľká spoločenská kríza. Príčiny a riešenia. (1)

   Vznik prvotnej oligarchie - finančnej, ako dôsledok finančného systému.

   Rastie počet ľudí, ktorí vnímajú, že súčasný spoločenský vývoj v Európe i vo svete má charakter predkrízového vývoja. Prvé a veľmi neisté vyjadrenia o príčinách označujú za príčinu "krízu liberálnej demokracie". Nesúhlasím. Je to veľmi nepresné a zjednodušujúce vnímanie. K podstate sa blíži, ale len veľmi, veľmi málo.

   Podstatou rastúcich problémov je spojenie dvoch významných príčin a niektorých menej významných. Pri individuálnom pôsobení by tieto príčiny neviedli k tak silnému spoločenskému napätiu.

   Za primárnu príčinu považujem terminálnu fázu vo vývoji svetového finančného systému. Súčasný finančný systém je sebadeštrukčný. Nadväzuje na predchádzajúci, ktorý bol tiež sebadeštrukčný, ale s menšou intenzitou. Únikom pred deštrukciou bol prechod do toho dnešného, ktorý predĺžil ilúziu zdravého ekonomického vývoja. Teraz prichádza čas účtovania.
   Dôsledkom súčasného finančného systému bude nevyhnutne globálna hospodárska kríza. Okrem toho má ale tento finančný systém ešte jeden veľmi vážny dôsledok, ktorý spôsobuje rastúce spoločenské napätie a vyvolá aj spoločenskú krízu. Tým dôsledkom je priamy i nepriamy vplyv na rozmach oligarchie.
   Priamy vplyv je tvorený mechanizmom tvorby meny. Tá je tvorená síce zákonne, ale proti prirodzenému právu a prirodzenej ekonomickej podstate peňazí. Pre doplnenie, nacisti a komunisti tiež postupovali podľa zákonov, ale proti prirodzeným právam. Súčasný finančný systém povoľuje majiteľom bánk bezprácne vytváranie peňazí(meny). Opäť pre doplnenie, zlato ako mena sa niekedy muselo dobíjať veľmi prácne. Bezprácne peniaze z bánk sa za určitých podmienok poskytujú záujemcom. Za takúto službu banka prijíma protihodnotu vo forme úroku. Ide teda o finančné služby, ktorých predmetom sú peniaze. Na celom tomto mechanizme je jeden neprirodzený a neoprávnený prvok - peniaze. Presnejšie - pseudopeniaze vytvorené z ničoho a prakticky bez práce. Opäť pre ilustráciu: Keby si napr. požičovňa áut vytvárala autá z ničoho, len na základe nejakého čarovného zákona, ktorý by prekonal fyzikálne zákony vesmíru, bolo by to neoprávnené. Na celom tomto procese nás pre našu polemiku zaujíma dôsledok na majiteľa. Majitelia autopožičovní by začali nesmierne bohatnúť, tak ako sa to deje s bankármi. Vzniká tým skupina ľudí, ktorí už od začiatku majú privilegované postavenie. V ďalšom vývoji nie je možné tento proces plánovane zastaviť, pretože činnosť bankárov (aj autopožičovní) nadobudne taký rozsah, že jej zastavenie by znamenalo prudkú zmenu a krízu. Čím neskôr, tým prudšia zmena. Opäť pre doplnenie, toto sa opakuje neustále od vzniku mincí-peňazí pred zhruba 2700 rokmi. Zatiaľ to malo globálny charakter len jediný raz - počas Veľkej hospodárskej krízy. Čoskoro to bude druhýkrát. Privilégiá bankárov (aj autonájomcov) sa zo strachu pred krízou musia posilňovať, čo oni pomocou svojho bohatstva začínajú priamo i nepriamo riadiť.
   Pre našu polemiku je dôležité, že toto je popis vzniku finančnej oligarchie. Rast jej ekonomickej moci je zakódovaný v systéme tvorby meny a rast jej politickej moci v systéme privilégií, v jej rastúcich finančných možnostiach a v celospoločenskej potrebe udržovať status quo a tým posilňovať rast oligarchie.
   Pre úplnosť treba dodať, že silná finančná oligarchia je zreteľná predovšetkým v USA.

Prichádza Veľká spoločenská kríza. Príčiny a riešenia. (2)

   Vznik druhotnej oligarchie - obchodnej, ako dôsledok finančného systému.

 Schopnosť súčasného finančného systému vytvárať peniaze umožňuje bankám ponúkať dostatočné množstvo úverov štátom. Štáty tak nemajú problémy so svojim financovaním. Pre politikov, ktorí sa uchádzajú o moc, tak nie je problém nasľubovať voličom vysokú starostlivosť štátu. Voliči naozaj nejaké výhody od štátu dostanú, ale pre našu polemiku je dôležitejšie, že časť z tých peňazí putuje k sponzorom politikov, ktorí sú s nimi prepojení. Množstvo peňazí, ktoré štát od bánk môže dostať je veľké a zväčšuje sa. Motiváciou štátu je tzv. monetizácia jeho dlhu a motiváciou bánk je zdanlivo neobmedzená spoľahlivosť štátnych úverov. Podrobnosti pre našu polemiku nie sú dôležité. Dôležité je to, že keď si časť z týchto peňazí presunú na svoje kontá politici a ich sponzori, štátu to výrazne chýbať nebude. Je to iba zdanlivé a krátkodobé videnie, ale pre nás nedôležité. Dôležité je pre našu polemiku, že toto je druhotný zdroj vzniku oligarchie a to v obchodnej a straníckej sfére. Vytvára sa tak druhý okruh pre výmenu privilégií a financií.

   Finančný systém, ktorý by si nevyrábal peniaze zo vzduchu, by nemohol poskytovať ľahko dostupné úvery štátu. Štát by musel veľmi dôsledne premýšľať, ako peniaze použije, aby svoje služby plnil. Peniaze, ukradnuté zo štátneho rozpočtu, by ostatným občanom veľmi zreteľne chýbali. Prirodzený a zdravý finančný systém by tak vytváral silný tlak na hospodárnosť štátu a silno obmedzoval korupciu a zneužívanie moci. Takýto finančný systém by teda silno obmedzoval vytváranie obchodnej, resp. hospodárskej oligarchie.

Kapitalizmus.

  Pojem kapitalizmu má jeden základný problém. Má na konci -izmus a preto je definovateľný na mnoho spôsobov. Často je chápaný len ako ekonomický systém a rôzne myšlienkové prúdy si ho definujú po svojom. Častejšie je chápaný ako spoločensko-ekonomický systém a takisto definovaný na mnoho spôsobov. Diskusie o kapitalizme sú preto chaosom, ktorý nepomáha, ale sťažuje prijímanie najrôznejších spoločenských dohôd.

   Celej veci by mohlo prospieť univerzálnejšie, či univerzálne chápanie kapitalizmu, ktoré môže zmierniť protichodnosť názorov. Na tento účel by bolo možné vnímať kapitalizmus ako evolučný systém, vyvinutý v kultúrnej a sociálnej sfére človeka.

   Počiatky vzniku vzťahov, charakteristických pre obvyklé vnímanie kapitalizmu, sú kladené do období spoločenskej deľby práce. Ak sa ale chceme pozrieť na kapitalizmus univerzálnejšie, musíme si na tomto mieste položiť otázku, prečo sa sociálne vzťahy vyvíjali práve tak a nie inak. Obvyklá odpoveď, že boli vytvorené materiálne podmienky pre vznik proto-kapitalistických vzťahov nemôže obstáť. Keďže takéto vzťahy sa vytvárali v mnohých nezávislých kultúrach, nasvedčuje to tomu, že tendencia k tomuto vývoju bola súčasťou sociálnej výbavy človeka. Vznik tovarových vzťahov je teda len novou formou niektorej časti sociálneho správania, ktorá už existovala v rámci celej kultúrnej sféry človeka, ktorá je zase súčasťou jeho biologickej podstaty. Spolu tak vytvárajú antroposféru, ktorá je súčasťou celej biosféry.

   Na základe toho môžeme tvrdiť, že vznik, vývoj a ďalšia existencia kapitalistických vzťahov je nedeliteľnou súčasťou vzniku, vývoja a ďalšej existencie človeka. Kapitalizmus tak môžeme chápať ako evolučnú komplexnosť. Inak - ako výsledok evolučného vývoja antroposféry. Súčasťou tohto vývoja je samozrejme interakcia s celou okolitou biosférou.

   Ďalšou otázkou je, aké postavenie v tejto evolučnej komplexnosti majú vedomé regulačné rozhodnutia v sociálnom správaní človeka. Sú nedeliteľnou súčasťou sociálneho, resp. kultúrneho správania. Pre naše potreby nie je potrebné zisťovať rozhranie medzi týmito dvoma pojmami.  Dnes už hovoríme aj o formách proto-kultúry u ľudoopov aj iných cicavcov. Viac, či menej vedomá regulácia vzájomných vzťahov, ktoré vznikajú a existujú spontánne je tiež súčasťou kultúrnej (sociálnej) evolúcie. Je súčasťou evolučnej komplexnosti a teda aj takto chápaného kapitalizmu.
   Regulácia a spontánnosť, ktoré sa pri pojme kapitalizmus často vnímajú ako nezlučiteľné tak môžeme chápať ako dva prejavy vyššej komplexnosti. V prípade, že oba tieto prejavy sú v jemnej dynamickej rovnováhe, dochádza vo vývoji príslušného komplexného systému (spoločnosti) len k nepatrným fluktuáciám všetkých vzťahov v systéme. V prípade, že prevládnu výrazne spontánne vzťahy, musí dochádzať k výraznejším krátkodobým fluktuáciám týchto spontánnych vzťahov. Ak naopak prevládnu výrazne regulačné vzťahy, fluktuácia spontánnych vzťahov bude nízka, ale keďže sa medzi nimi nemôže vytvoriť spontánna rovnováha, musí začať narastať napätie medzi nimi. Čím je väčšia alebo dlhšia regulácia, tým väčší potenciál pre spontánne, prudké a turbulentné vyrovnanie napätí medzi príslušnými vzťahmi. Nedostatok drobných fluktuácií tak musí byť neskôr nahradený dramatickým krízovým procesom.

   Spoločensko-ekonomický systém, v ktorom sú regulačné a spontánne vzťahy v jemnej dynamickej rovnováhe, funguje dlhodobo bez rozsiahlych kríz, ale s množstvom drobných a lokálnych krachov(kríz). Taký systém môžeme nazývať kapitalistickým. Spoločensko-ekonomický systém, v ktorom dlhodobo nedochádza k drobným krachom kvôli prílišnej regulácii, vytvára mohutné napätie vzťahov, ktoré speje k rozsiahlemu hospodárskemu kolapsu. Taký systém nemožno nazývať kapitalistickým.

   Neveľká, racionálna a viac-menej dobrovoľná miera solidárnosti je podľa takéhoto vnímania stále súčasťou kapitalizmu. Protipólom kapitalizmu nie je preto umiernená forma socializmu, ale bezbrehá anarchia a silná totalita. Tie sú súčasne svojim protipólom a pritom tak nestabilné, že sa môžu preklopiť jedna do druhej. Schématicky by sa to dalo znázorniť asi takto:

   Kapitalizmus je teda taký spoločensko-ekonomický systém, v ktorom sú slobodné vzťahy v dynamickej rovnováhe s regulačnými tak, že vytvárajú dlhodobo stabilný a prosperujúci kultúrny ekosystém človeka.